Igor Hochel

Directory of Open Access Journals

RECENZIE GAVURA, Ján: JÁN BUZÁSSY. Bratislava : Kalligram, 2008. 220 s. Vydavateľstvo Kalligram je z hľadiska náročného percipienta literatúry a vyšších edič­ných ambícií nepochybne jedným z našich naj-úspešnejších. Pod názvom Váhy si vyprofilova-lo aj špeciálnu edíciu, ktorá je zameraná na vydávanie monografií o slovenských autoroch druhej polovice 20. storočia, pričom všetky prá-ce zachovávajú jednotu názvu, ktorým je vždy meno príslušného tvorcu. Publikácia Ján Buzá-ssy z pera Jána Gavuru je v poradí desiatou ta-kouto monografiou a (po knihách R. Bílika Ľu­bomír Feldek, S. Chrobákovej-Repar Mila Haugová a Z. Rédeya Ján Ondruš) štvrtou ve-novanou tvorbe básnika. Sama skutočnosť, že pružne vychádzajú práce literárnych vedcov strednej i mladšej generácie aj o žijúcich spiso-vateľoch, ktoré sú výsledkom ich odborného záujmu a zaujatia, svedčí o „dobrom zdraví" aktuálneho literárneho procesu. Básnické dielo Jána Buzássyho, ktorý knižne vstúpil do slovenskej poézie v roku 1965 (zbierka Hra s nožmi), je dnes už naozaj rozsiah-le, v tejto chvíli ho predstavuje už devätnásť sa-mostatných lyrických kníh (okrem výberov). Tí, čo ho bližšie poznajú, vedia, že je zároveň význa-movo, esteticky veľmi bohaté, ale aj rôznorodé. Knihu, ktorá ho interpretuje a hodnotí v istej mie-re komplexnosti, vnímame na jednej strane ako potvrdenie básnikovho nezastupiteľného miesta v dejinách našej národnej poézie od šesťdesia­tych rokov 20. storočia po súčasnosť, na druhej strane je i naplnením nevyhnutnosti rozvíjať naše povedomie o umení a kultúre, o ich hodnotách prostredníctvom odbornej reflexie. V neposled-nom rade je aj svedectvom o schopnosti jej auto-ra na väčšej ploche sa vyrovnať s náročným este-tickým systémom (či skôr systémami) básnika. Po prvom prečítaní práce Jána Gavuru som sa opäť utvrdil v presvedčení, že moderná 96 poézia (vo svojich kvalitných prejavoch) je ta-kým typom umeleckého stvárnenia, pri ktorom nemožno uplatniť jednotnú metódu bádania či dajakú interpretačnú „muštru". Platí to pre ňu ako celok, ale spravidla aj pre jednotlivých bás-nikov, t. j. pre ich jednotlivé diela a, prirodzene, i jednotlivé básne. Tvorcovia lyriky sa neriadia kánonmi a pravidlami, nenechávajú sa zväzo-vať ideologickým princípmi, dôverujú intuícii, svojej predstavivosti a fantázii, nespútanej ob-razotvornosti, sile obraznosti či „asociatívnemu potenciálu metafory" (ako to nazýva J. Gavura na s. 195), schopnosti slov nanovo sa zvýznam-ňovať v nezvyčajných syntagmách a kontex-toch, polysémii (aj čam nejednoznačnosti) a mágii jazyka. O to ťažšia je pozícia analyzu-júceho a interpretujúceho. Pre Gavurov výklad Buzássyho básnické-ho diela je príznačné, že na jednej strane postu-puje čiastočne chronologicky, t. j. do svojej refle-xie postupne „vťahuje" jednotlivé knihy tak, ako ony vychádzali, no na druhej strane chronológiu neustále porušuje, lebo pri opise autorových umeleckých postupov, interpretácií ideových vý-chodísk a stanovísk a vývinových premien, via-žucich sa na konkrétne dielo, musí spomenúť aj iné, ktorým ešte len bude venovať sústredenú po-zornosť, a naopak, inokedy sa musí vrátiť kukni-hám, o ktorých už veľa povedal. Je to dané tým, že jednotlivé básnikove lyrické diela vykazujú vysokú mieru vzájomných prepojení a súvislostí, javy, ktoré sú v jednej knihe len náznakom či ten-denciou, sa v inej stávajú dominantnými (a po-tom trebárs znova ustupujú do úzadia). Literárny vedec (ktorému je nepochybne nápomocná sku-točnosť, že sám píše poéziu a má skúsenosť aj s jej prekladaním) nám - popri mnohom inom -presvedčivo ukazuje práve spomenuté prepoje-nia a súvislosti. J. Gavurovi v zásade nejde o analýzu a výklad jednotlivých Buzzásyho diel (i keď sa im nevyhýba), ale o postihnutie autorových zá-Slovenská literatúra, 57, 2010, č. 1 kladných tvorivých princípov v jednotlivých etapách jeho umeleckej aktivity i jeho doteraj-šej tvorby ako celku, o potvrdenie myšlienko-vého bohatstva tejto lyriky a odhalenie toho, v čom spočíva. Túto skutočnosť do istej miery naznačuje názvami jednotlivých kapitol. Kapi-tola, ktorá venuje pozornosť najmä autorovým prvým knihám, teda od debutu Hra s nožmi po knihu Krása vedie kameň, sa volá Etika, esteti-ka, antika, alebo kapitola venovaná tvorivej eta-pe začínajúcej sa skladbou Rozprávka, po ktorej nasledovali knihy sonetov Rok a Znelec, sa na-zýva Spor s klasicizmom (autor na s. 50. vy-svetľuje, že tento názov prevzal od Cz. Milosza, ktorý takto pomenoval jednu svoju prednášku na Harvardskej univerzite). Avšak, zdá sa mi, ďalšie názvy - Buzássyho dlhšia lyrika, resp. Zlatá cesta - už také výstižné nie sú. V Gavurovom výklade, prirodzene, do-minuje interpretačný postup, ale miestami vyu-žíva aj literárnohistorický opis, to vtedy, keď pokladá za dôležité priblížiť okolnosti, v kto-rých to-ktoré dielo vznikalo, dobovú situáciu poézie či literatúry vôbec. Súčasťou vysvetľo­vania sa v niektorých momentoch stáva aj záznam pocitov (alebo ich „rekonštrukcie po rokoch") J. Buzássyho a jeho prežívania spolo-čensko-politických pohybov, ovplyvňujúcich premeny v literatúre i básnikove motivácie (napr. zastavenie vydávania Mladej tvorby, kto-rú vtedy Buzássy viedol, na začiatku normalizá-cie). Zakomponovať tieto veci do svojej práce umožnilo J. Gavurovi jednak to, že si preštudo-val aj publikované rozhovory s autorom a sám si s ním dva nahral (uvádza ich v prameňoch). Ide, pravda, o veci, ktoré sa nijako nedajú odvo-diť zo samotných lyrických prejavov, zasahujú čiastočne aj sféru súkromia. Ako príklad možno uviesť vetu zo s. 40: „Práca v Slovenskom spi-sovateli na začiatku sedemdesiatych rokov Bu-zássyho nebavila." (Nasleduje aj zdôvodnenie.) Biografické momenty tak „dopovedúvajú" veci zvonka (zo sféry mimo textu). V zásade mi to v tejto práci neprekáža, pretože J. Gavura túto metódu nenadužíva, skôr ňou len ozvláštňuje a dopÍňa svoje uvažovanie. Rovnako sa tu do-zvedáme viaceré zaujímavé súvislosti, takpove-Slovenská literatúra, 57, 2010, č. 1 diac zákulisné, napríklad o tom, ako sa viedol zápas o vydanie knihy Krása vedie kameň (mi-mochodom, podľa môjho názoru jednej z naj-pozoruhodnejších v našej poézii druhej polovi-ce 20. storočia), ktorej vydanie V. Mihálik neodporúčal, lebo ju pokladal za ,,svetobčian­sku a málo slovenskú" (s. 42), ale podporil ju iný konzervatívny a s režimom spätý poeta, A. Plávka, pričom nevedno, či preto, že nemal rád Mihálika, alebo preto, lebo sa mu skutočne páčila. V Gavurovom výklade básnického diela J. Buzássyho zohráva dôležitú úlohu niekoľko kľúčových pojmov. Patrí medzi ne krása (esteti-ka), klasicistické či klasizujúce a ateleologic-kosť. V súvislosti s prvým zreteľom ukazuje, že básnik chápe poéziu predovšetkým ako estetic-ký fenomén, a tým činom aj ako spôsob sebavy-jadrenia, do ktorého nemajú (nemali by mať) právo zasahovať nanútená ideológia či politika. Odhaľuje, ako si básnik - v nepriaznivej dobe -dokázal zachovať autentickosť vlastného ume-leckého prejavu, a tým aj integritu svojej tvori-vej osobnosti. V Buzássyho koncepcii lyrickej tvorby sa pritom estetické až demonštratívne chápe ako nerozlučne späté s etickým. Klasici-zujúce tendencie (ak odhliadneme od pevných foriem - a najmä od sonetu -, ktoré sa v druhej fáze jeho písania postupne stali dominantnými) sa v jeho tvorbe prejavujú predovšetkým opä-tovnými inšpiráciami antickým kultúrnym a du-chovným odkazom, neustálym vyrovnávaním sa s antickým mysliteľstvom. Gavura ukazuje, že tento prvok je prítomný už v básnikovom debu-te, aby sa potom naplno rozvinul v nasledujú-cich knihách Škola kynická a Nausikaá a stal sa jedným z dominantných motivických vrstiev v celej básnikovej lyrickej tvorbe. Gavura píše - a nemožno s ním nesúhlasiť -, že autor „na-chádza silný inšpiratívny zdroj v univerzálnych sférach elementárnej krásy (umenie a príroda) a antickej filozofie" (s. 18). Rovnako, zdá sa mi, že miestami, síce pomocne, ale nie celkom vhodne, oddeľuje estetický plán textu od ideové-ho vyznenia (tvar od sémantiky). Svedčí o tom napr. takáto veta zo s. 23: „Tu sa už odráža auto-rov druhý cieľ- estetický." 97 Pojem ateleologickosť J. Gavura používa naozaj často. Na s. 195 ju pokladá za vlastnosť „čo najzreteľnejšie charakterizuje konečný tvar Buzássyho básne". O kúsok ďalej ju aj definuje (v súvislosti s tvorbou poézie): ,,Ateleologickosť je intuitívna koncepcia, oslabujúca logickú nad-väznosť a zvyšujúca originalitu textu." Teleolo-gickosť oproti tomu vníma ako čosi, čo zväzuje tvorivý rozlet, fantáziu, oslabuje originalitu, pre-tože postupy sa podriaďujú vopred daným prin-cípom. V jednom zo svojich syntetizujúcich zá-verov o podstate Buzássyho tvorby výstižne hovorí: ,,Buzássy vnútorne rozlišuje medzi malý-mi a veľkými celkami, medzi krokmi a mohúc-nosťami (pojem z teológie). Na úrovni malých celkov (veršov a stroj) je racionalistický, na úrovni básní ateleologický a pri záverečnej sú-stredenej úprave svoje rukopisy homogenizuje, tematicky a poeticky zjednocuje." Týmto spôso-bom monografista vlastne zároveň neutralizuje nebezpečenstvo protirečenia, resp. relativity jeho tvrdenia o ateleologickosti - keďže Buzá-ssy výrazne inklinuje k pevnému, usporiadanému tvaru (rýmované a metricky organizované sonety a štvorveršia), vopred si určuje presné pravidlá. Povedal som, že J. Gavurovi v zásade ide o postihnutie základných princípov, vysvetlenie Buzássyho poézie ako celku, uchopenie metódy písania. To sa, pravda, nezaobíde bez pohľadu na detaily. Tam, kde sa dostal na úroveň inter-98 pretácie jednotlivých básní (alebo len ich častí), prejavuje mimoriadnu schopnosť priblížiť sé-mantiku (význam a zmysel) napísaného, je in-venčný, plne rešpektuje viacvýznamovosť tohto typu poézie, ale nejde nad rámec textu, t. j. ne-deje sa tu to, čo sa označuje ako naditerpretácia. Ako príklad možno uviesť skvelé, paralelne ve-dené interpretácie sonetov Riečny ostrov a Stu-dený máj zo zbierky Rok. Na mnohých miestach sa J. Gavura dostá-va skôr do polohy esejistu, než by zotrvával na pozícii „striktného" literárneho vedca. Som pre-svedčený, že je to prirodzené, ba celkom záko-nité. Či chceme, či nechceme, pri interpretácii modernej poézie nemáme k dispozícii presné exaktné metódy, vychádzame z vlastného čita­teľského zážitku, dostávame sa aj do polohy is-tej špekulatívnosti (v rámci impulzov poskytnu-tých textom). Inak to jednoducho nejde. Estetika ani umelecká hodnota nie sú veci, ktoré sa dajú odmerať. Ak by sa dali, vlastne by sme interpre-tovať vôbec nemuseli. Monografia Jána Gavuru je kvalitná a pod-ľa mňa skutočne cenná: premyslene a precízne osvetľuje tvorbu jedného z našich popredných tvorcov poézie, čím zároveň rozširuje poznanie vývinových pohybov a premien slovenskej lyri-ky druhej polovice 20. storočia (i súčasnosti). Igor Hochel Slovenská literatúra, 57, 2010, č. 1 

GAVURA, Ján: JÁN BUZÁSSY

https://www.sav.sk/journals/uploads/01171115--SL-2010-1-hochel-96-98.pdf

GAVURA, Ján: JÁN BUZÁSSY

Abstract

Similar works

Full text

Available Versions

Directory of Open Access Journals